Začiatok poslednej časti na tri kusy rozdelenej skladby „Seasick“ je takmer doslovnou citáciou „The Nile Song“ z polozabudnutého soundtracku, ktorý PINK FLOYD zhotovili k filmu „More“. Ak sa dopracujete až sem, napočítate pinkfloydovských odkazov vyše prstov jednej ruky: od úvodnej „One Of These Nights“, ktorá – neprekvapivo – evokuje „One Of These Days“ z prelomového albumu „Meddle“ (sic!) až po gilmourovské sólo vo výbornej „Code Negative“ a saxofón Bruce Lamonta z YAKUZA, ktorý ozvláštni „Seasick (Part 2: Oceanborne)“.

NACHTMYSTIUM sú kométou čierneho neba. Podpis s metalovým major labelom starej školy sa stále považuje za prielom, i keď – popravde – sláva Century Media už pohasla. I tak sa tento rok o NACHTMYSTIUM hovorilo v najrôznejších súvislostiach – či už kvôli patáliám labelu Battle Kommand Records (vlastnenom spevákom Blake Juddom) ohľadom vydania novinky LEVIATHAN, alebo kvôli nakoniec nepríliš nápadnému hosťovaniu Tonyho Laureana (o. i. NILE, DIMMU BORGIR) na recenzovanej nahrávke.

Prvá časť „Black Meddle“ (s vtipnými názvami sa tento rok roztrhlo vrece) ambície vo veľkej miere potvrdzuje. Typický, ľahko zastretý zvuk, trademark NACHTMYSTIUM z ostatných dvoch-troch rokov, sa prečistil len mierne; zmes psychedelických klávesových podkladov akoby z prelomu 60s a 70s sa opäť prelieva do klasického blackmetalového allegro furioso, aby sa rozplynula v tichom jazierku atmosférických intermezz (prvá časť „Seasick“). Škoda, že Juddovci si ťažké kalibre vystrieľajú už na začiatku: začiatok a refrén titulnej (a de facto aj úvodnej) skladby ostáva po skladateľskej stránke neprekonaný až po už neraz spomínanú záverečnú trilógiu „Seasick“. Na druhej strane: produkcia spod rúk bývalého basáka skupiny Chrisa Blacka a Sanforda Parkera z MINSK je v dobrom slova zmysle priehľadná, čistá – na rozdiel od mnohých amerických čiernych súputníkov (vrátane TWILIGHT, ďalšieho Juddovho projektu) sa NACHTMYSTIUM nesnažia zostať tvrdohlavo a „demáčovo“ undergroundoví, a i tak sa im podarilo vybudovať a udržať si vlastnú zvukovú značku.

Keď sa k zaujímavému obsahu pridá dnes opäť módna sedemdesiatková grafická štylizácia (vrátane ortodoxne „elpéčkovej“ stopáže takmer presne 45 minút), výsledkom je album, ktorý môže prerozdeliť karty popularity na blackmetalovej scéne. Európska stráviteľnosť a americké nielen hudobné referencie dokážu osloviť každého – malý výkričník za tým, že NACHTMYSTIUM hrajú hlavne na (doteraz!) neopozeranú formu, však ostáva.